7. kapitola

7. kapitola

Chvíľku sa v Sakurinej hlave zmiešali všetky tie pocity naraz. Bol zázrak, že dokázala vôbec rozmýšľať a prvé čo ju napadlo bolo: Čo to preboha stváram?! Nebola si ani istá tým, či je to vôbec skutočnosť. Lenže tie chladné pery nemohli byť len výplodom jej fantázie. Ako by aj mohli, keď sa celé tie roky presviedčala, že ho už neľúbi? A až po túto chvíľu to bola skutočne pravda. Lenže začala pociťovať lásku. Nie, nie tú pobláznenosť aká ju ovládala, keď mala 12. Hoci po tom čo odišiel bola zničená. A to doslova. Avšak vzchopila sa a išla na túto misiu potláčajúc pochybnosti.

Sasuke bol ohromený! Nikdy sa nedostal tak blízko k žiadnemu dievčaťu. V živote nepocítil ten skvelý pocit. Necítil taký príval...lásky? Mohol on chladný, sebecký Sasuke Uchiha, naozaj niekoho milovať? To nevedel ani on sám.

Práve v tejto chvíli mu bolo jedno čo cíti. Užíval si to. Zrazu však pocítil náhlu zmenu. Sakura sa začala brániť. Ihneď sa odtiahol.

Čo jej je? Veď to chcela už od chvíle ako ma po prvý raz uvidela.

Zamračil sa na ňu. Sakura však otočila hlavu. Nedokázala sa mu po tom bozku pozrieť do očí. Hanbila sa, že mu to dovolila. Ako mohla?! Jej duša kunoichi sa na ňu hnevala (obrazne povedané :P). Čo to spravila?! A prečo sa jej to páčilo?! Sakura nad tím rozmýšľala a zároveň sa hnevala na Sasukeho. Prečo to spravil?!

Prečo si to urobil? Prečo teraz Sasuke?

Zašepkala. Sasuke však nevedel na tú otázku odpoveď. Posledné roky rozmýšľal o Konohe. Ale spomienky rýchlo potlačil. Musel sa predsa sústrediť na boj a tréning. Veď akoby mohol zabiť Itachiho, keď ho všeličo rozptyľuje?

Nevedel čo bude teraz. Nedokázal rozlúštiť svoje city. Preto kunoichi nedal odpoveď. Skrížil prsty a urobil znak čím uvolnil svoju chakru z lán, ktorými bola zviazaná Sakura. Chytil kunai a rozrezal ich. Sakura sa posadila. Predpokladal, že sa zdvihne a ujde. Nič také sa nestalo.

Sakura sa naňho pozerala prenikavým pohľadom.

Aký to malo zmysel? Aj tak odíde. Alebo nie?

Rozmýšľala.

Nerob si nádeje kunoichi. On určite odíde, tak ako to urobil naposledy.

Mala na mysli toľko otázok, ktoré mu chcela položiť. Otvorila pusu, že aj jednu z nich vysloví.

Sasuke zdvihol ruku a priložil jej ju na pery. Stále sa však na ňu nepozrel. Nemal to ale urobiť. Ten dotyk v ňom znova zvíril tie neznáme pocity. Mal chuť ju znova pobozkať.

Sakura sa naňho prekvapene pozerala. Neunúvala sa však odstrčiť jeho ruku. Bolo jej to príjemné a zároveň sa jej to nepáčilo. Nevedela prečo neznesie pohľad na ňu.

Pozri sa na mňa sa Sasuke! Ty zbabelec! Nedokážeš sa mi ani pozrieť ani do očí?!

Skríkla Sakura. Sasuke odtiahol ruku. Otočil sa k nej.

Neviem Sakura prečo neznesiem tvoj pohľad. Si iná ako predtým, zmenila si sa.

Nachvíľu prestal a vážne sa na ňu pozrel.

Vieš prečo som ťa v tú noc, keď som odchádzal, nechal ne tej lavičke? Pretože som išiel za svojím cieľom. Bál som sa, že keby som ostal a naďalej sa s tebou stretával vzbudili by sa vo mne pocity. Zaľúbil by som sa do teba.

Sasuke vyslovil tie vety s takou námahou, že sa po nich znova odvrátil.

Sakuru tie slová dojali. Dívala sa na neho s takou nehou až to Sasuke cítil. Sakura podišla k nemu tak aby jej videl do tváre. Bola od neho o hlavu menšia. Musela sa pozrieť hore aby mu videla do očí. Jemne sa usmiala, keď sa na ňu konečne pozrel. Jeho oči ako vždy chladné na chvíľu odzrkadlili niečo čo sa mohlo nazvať u neho láskou. Ihneď to však zmizlo.

Prečo si mi to nepovedal? Cítila som sa hrozne! Nevieš si predstaviť aký to bol pocit! Vedieť že ťa možno už v živote neuvidím?!

Vzbĺkol v nej hnev. Sasuke jej chytil tvár do oboch dlaní. Nebránila sa.

Si nádherná. Vždy si bola. Aj keď som si to vtedy neuvedomoval.

Zašepkal. Pobozkal ju. Sakuru premkol pocit, ktorý tak dlho necítila. Znova a znova ju bozkával a ona si to užívala, lebo vedela že takáto chvíľa sa už možno viac nezopakuje.