Narutopribehy | 2. kapitola

2. kapitola

13.2. (nedeľa)

Ráno som bola skoro hore aby som stihla príchod tých vybraných ninjov. Uprostred námestia máme súsošie a tak som si tam sadla na jednu z vyčnievajúcich skál. Slnko ešte až tak nehrialo takže bolo celkom príjemne. Pozrela som sa na hodinky, 07:35. Meškali. Pochybovala som síce, že budú celkom presní. Hľadela som na zavretú bránu a čakala, kedy pribehne jeden zo strážnikov. Povedala som im nech mi oznámia hneď ak uvidia v diaľke akýkoľvek pohyb. Som hlúpa, že som si nezobrala niečo na raňajky. Už ma začal bolieť žalúdok a chcela som zbehnúť do neďalekého rýchleho občerstvenia, keď sa zrazu ozval hvizd. To bolo znamenie. Urobila som znak a premiestnila sa. Zjavila som sa vedľa jedného zo stráží, ktorý mi ukázal ninjov stojacich pred bránou. Prezrela som si ich a dala by som všetko na svete za to, že ten čo sa opieral o skalu bol Shikamaru. Hm, vyzerá vyčerpane, pomyslela som si. Nečudoval som sa, keďže za necelý deň prešli kus cesty z Konohy až sem. Kývla som na jedného z ninjov, ktorý držal papier od samotnej Hokage. Všetko sedelo, ale pre istotu ich ešte skontrolovali ochrancovia. Podišla som k Shikamarovi. Ten sa zatváril prekvapene, no nechal ma bez jediného slova prezrieť ho. Síce uňho to vôbec nebolo nutné, spoznala by som jeho čakru aj na tisíc kilometrov. Neusmial sa ani mi nič nepovedal. Len išiel za mnou ako všetci ostatní. Zaviedla som ich za Gaarom, ale práve mal prácu. Museli počkať kým ich príjme. Mali sa dohodnúť o Chuuninskych skúškach či sa budú konať tu alebo v inej dedine. Aj ja som mala na tej porade byť. Zatiaľ čo som čakala, pozrela som sa úkosom na Shikamara. Tvárila som sa síce, že mi je ľahostajný, ale nebolo to tak. "Hej ty! Ako sa voláš?" Otočila som sa. Zarazene som hľadela na vysokého hnedovlasého chalana. Uškŕňal sa na mňa. "Čo ťa do toho?!" odsekla som a odvrátila sa. Ten sa zasmial a zašepkal niečo svojmu kamošovi. "No tak, nerob sa na netýkavku..." To nemal! Obrátila som sa a jednu mu vrazila. Odletel až na druhý koniec chodby. Teraz som to bola ja kto sa zasmial. Všetci sa na mňa pozreli a tí čo boli bližšie ku mne sa radšej vzdialili. Otočila som sa k Shikamarovi. Stál však ku mne chrbtom a ja som nič nemohla urobiť aby sa na mňa pozrel. Nevedela som ako ho mám osloviť. Nemala som strach to nie, ja len...neviem čo to bolo so mnou. "Môžete vstúpiť." Otvorili sa dvere do zasadacej miestnosti. Vošla som dnu spolu s ostatnými. Miesto na sedenie som mala vedľa Gaaru, vždy som tam sedela. Mal na tvári kamenný výraz, aké "prekvapenie". Vedľa neho z druhej strany sedeli radcovia, ktorých vlastne ani nepotreboval. Potom čo si všetci posadali sa schôdza začala. Preberali sa rôzne úradné veci a až po chvíli som si všimla, že Shikamaru tu nie je. Gaara práve dal slovo jednému z ninjov a ja som s ho spýtala či som tu až tak veľmi potrebná. Pokrútil hlavou, čím mi dal povolenie odísť. Rýchlo som vyšla z miestnosti. Vybehla som von z budovy a poobzerala sa. Skočila som na strechu aby som mala lepší výhľad, ale to som nemusela vôbec robiť. Sedel totiž pri neďalekom bufete. Akože náhodou som išla okolo. Sadla som si na stoličku a oprela sa o pult. "Dža (Ahoj)," zamrmlal. Odzdravila som sa mu. Objednala som si moje obľúbené cestoviny. Pozrela som sa to čo jedol on. To isté! Do pekla teraz vyzerám ako opakovací papagáj! Usmial sa na mňa a ja som sa skoro roztopila od šťastia. "Nevieš náhodou kde budem prenocovať kým som tu?" spýtal sa ma. "Hm...asi...pravdu povediac netuším," odpovedala som. "Aha," zamrmlal a ďalej jedol svoje cestoviny. Aj ja som sa pustila do tých svojich. Chutili výborne. Počula som ako Shikamaru vstal a chystal sa odísť. "Počkaj chvíľu," povedala som a otočila sa k nemu. Začudovane sa na mňa pozrel. "Môžeš prespať aj u mňa, ak teda chceš, mám jednu voľnú izbu..." navrhla som mu. Pokrčil plecami. To bol súhlas?! Neznášam keď je taký! "Mne je to jedno. Kde bývaš?" spýtal sa. Usmiala som sa. Kývla som mu nech ide za mnou.