15. kapitola

15. kapitola

Spln bol dnes večer neobyčajne magický. Ak ste sedeli niekde na kopci a pozerali ste sa na tmavo modrú oblohu boli by ste očarený. Sakure sa vždy páčili takéto večere. Dokázala hodiny hľadieť na oblohu a pritom sa ani nepohnúť. To bola Sakura akú každý poznal. Lenže dnešok bol iný, pretože si spln ani len nevšimla. Niečo sa v nej zmenilo. Čosi, čo z nej robilo milú a priateľskú. Sakura sa prehnala ulicou a nebrala na vedomie pozdravy z každej strany. Známi sa za ňou začudovane pozerali, dokonca aj oni si všimli, že niečo nie je v poriadku.

Dúfam, že je ešte tam. Ak by ani nebola nechám jej odkaz a pôjdem.

Rozmýšľala, keď vyskočila na strehu budovy a zahľadela sa do kancelárie Hokage. Svietilo sa tam. Za písacím stolom sedela Tsunade, no hlavu mala položenú na papieroch a tvrdo spala. Sakura prevrátila očami a zabúchala na okno. Hokage sa strhla, rýchlo zodvihla hlavu a poobzerala sa. Až potom si všimla kunoichi. Otvorila okno.

Konbanwa (dobrý večer) Sakura-chan. Čo tu hľadáš?

Dnes odchádzam, tak aby ste to vedeli. Budem preč pokým nezabijem Itachiho Uchihu.

Tsunade pootvorila pusu od prekvapenia, no hneď na to ju zavrela. Čo jej má povedať? Ako ju zastaví? Na um jej prišiel Naruto, ale vedela, že ak ju nezastavil on ostáva už len jedna osoba, ktorá by to dokázala. Jeho však všetci, vrátane nej považovali za zradcu. A kto by ho teraz išiel hľadať? Túto možnosť zavrhla, ale inú nepoznala.

Sayonara Tsunade.

A zmizla, pričom ju ani nezastavila. Hokage prekrížila prsty a pokúšala sa nájsť spôsob ako Sakure zabrániť ísť za svojím cieľom. Mohla len dúfať, že sa jej nič nestane. Vzdychla si. Mať tak jednoduchšie problémy.

**

Pri starom náhrobnom kameni už vyrastala burina a takmer celý ho zakryla. Mená vyryté na malej ploche kovu už nebolo takmer vidieť. Cintorín bol opustený, bolo tu už len málo pomníkov, ktoré oslavovali slávu Uchiha klanu. Toto miesto bolo ešte viac temné ako pred rokmi, keď tu bol naposledy. Nepotreboval ich navštevovať aby si ich pripomenul. Každý deň na nich myslel, veď on svoj klan chcel pomstiť, tak akoby mohol zabudnúť?

Už je to dávno mamy, oci.

Zašepkala tmavá postava s katanou zavesenou cez plece. Nikdy neplakal, nikdy nevyjadril svoj smútok ani nič podobné. Všetci si myslia, že je len kocka ľadu oni ho však nepoznajú ani ho nikdy nikto poriadne poznať nebude.

Oni jediní ho chápali, skutočne milovali ako len rodičia môžu mať radi svojho syna. Nikto ich už nedokáže nahradiť. Smútok mu zaplavil telo, ale nevyronil žiadnu slzu. Vo vnútri ho to bolelo. Nik by nezvládol takúto bolesť, no on to vydržal vďaka svojmu cieľu za ktorým šiel takmer celý život. On ho zabije! Nikdy nepochopil prečo to urobil.

S kamenným výrazom na tvári položil na náhrobok kvet a sklonil hlavu. Čierne vlasy mu zakryli tvár a tak jeho smutný výraz nik nemohol vidieť. Zdvihol ruku, prstami sa dotkol vyrytých písmen. Cítil chladný kameň a mal pocit akoby mu práve ten mal vrátiť ich úsmevy, tváre, slová, oči,...proste jeho milovaných rodičov. Dúfal, že sa ho niekto dotkne za plece a on ich uvidí stáť za sebou. Otočil sa akoby tam naozaj mali stáť, ale samozrejme tam nik nebol.

Prešiel k okraju kopca s kade videl na celú Konohu. Spln bol dnes neobyčajne záhadný ako keby sa malo stať niečo "magické". Dokonca si to aj on všimol. Pomyslel si, že si nemohol vybrať lepšiu noc na návštevu.

Nevedno prečo aktivoval sharingan. Nejaký ninja skákal pomedzi stromy preč z Konohy. Prezrel si ho lepšie. Zháčil sa keď zbadal ružové vlasy a štíhlu postavu.

Sasuke, ani sám nevedel prečo sa vydal za ňou.

Dúfam že všetkým došlo kto je to dievča (Sakura) a koho chce zabiť (svojho brata Itachiho).

Tak zatiaľ! Dewamata