14. kapitola

14. kapitola

Som veľmi spokojná Naruto, Shikamaru, Temari. Odviedli ste skvelú prácu.

Usmiala sa na troch ninjov stojacich pred ňou. Prehrabávala sa v papieroch aby mohla zapísať túto misiu za splnenú. Narazila však na iný dokument na ktorom bol červeným nakreslený veľký otáznik. Otvorila ho. Pohľad jej spočinul na nadpise "Uchiha Sasuke" a pod ním hlavný ninja v skupine "Haruno Sakura". Spomenula si na to.

Kde je Sakura-chan? Prišla s vami, či nie?

Naruto sa vyhol jej pohľadu, taktiež Temari sa pozerala do zeme. Shikamaru si vzdychol a povedal:

Išla domov. Neostane tu však dlho. Chce nájsť Itachiho a zabiť ho.

Tsunade to viac ako prekvapilo. Kývla rukou, že môžu ísť. Čo teraz spraví? Vedela, že Sakuru tentoraz nezastaví. Tušila čo sa stalo za tie uplynulé dni, čo bola nezvestná. Aj napriek tomu dúfala, že sa cez to preniesla. Rozhodla sa jej veriť.

Naruto ty nie!

Zdvihla zrazu hlavu a uprene sa pozrela na chlapca. Naruto zastal. Hneď si domyslel čo chce od neho. Môže odmietnuť? O tom dosť pochyboval.

Priveď mi sem Sakuru.

Naruto cúvol k dverám, keď počul tie slová. Ona nechcela od neho len to. Pokrútil hlavou, táto úloha by bola horšia ako zabiť celý elitný tým ninjov.

Nie! To by som nedokázal. Nikdy by som...

Naruto urobíš čo som ti povedala. Rozumel si?

Zamračila sa naňho Tsunade a otočila sa k nemu chrbtom. Naruto nemohol protestovať, tak sa len otočil a vyšiel z kancelárie. Kde asi išla?

Vyšiel von na rušnú ulicu Konohy. Obyčajní ľudia mali všedný deň plný práce, oddychu a podobných zvyčajných vecí. Deti sa hrali na ninjov a ich matky len stáli nad nimi a usmievali sa. Áno, takto vyzeral každý normálny deň prostých ľudí v dedine.

Naruto by sa s nimi veľmi rád vymenil. Presvedčiť Sakuru aby nešla za svojím cieľom, to sa jednoducho nedalo zvládnuť. Navzdory tomu vykročil po špinavej, zaprášenej ceste smerom k Sakurinmu domu.

**

Kunoichi sa krčila nad zásuvkou plnou malých zbraní ako sú kunai nože. Vyhadzovala za seba nepotrebné veci a hľadala niečo dôležité, očividne bez úspechu. Zdvihla ruku, by si ňou dala preč neposlušný prameň vlasov. Keď sa chystala znova prehľadať celú skrinku odspodu až nahor, zrazu sa zastavila. Pozrela sa na svoje dlane, ktoré mala celé doráňané. Cez pravú sa jej tiahla hlboká rana. Silno krvácala. Ako to že si nič nevšimla?

Kedy sa mi to stalo?

Prekvapene si prešla cez ranu prstom. Ucítila ostrú bolesť akoby rana bola čerstvá alebo zle ošetrená. Postavila sa, že pôjde za Ino. Možno bude mať u seba nejaký liek na dezinfikovanie rán. Zobrala kľúče a otvorila vchodové dvere. Tam stál na jej prekvapenie Naruto. Usmial sa na ňu, aj keď ten úsmev veľmi nevyzeral ako úsmev.

Sakura nechoď.

Vyhŕkol v úplnom zúfalstve. Sakura sklonila hlavu a pokrútila hlavou.

Nie Naruto! Musím ísť. Ja ho zabijem! Už nikdy nikomu neublíži!

Zašepkala, ale bolo to akoby skríkla. Naruto cúvol pri jej tóne v hlase. Toto nebola normálna Sakura.

Už mi neunikne!

Zavrčala kunoichi. Ruku stisla v päsť až jej obeleli hánky. Pohľad upierala ešte stále na zem, napriek tomu si Naruto všimol vražedný záblesk v jej očiach. Nevedel čo je s ňou, ale rozhodne sa mu to nepáčilo.

Nikto ma nezastaví! Ani ty, ani Tsunade!

Povedala tvrdo, obrátila sa a zabuchla za sebou dvere. Naruto si uvedomil, že v tejto chvíli nemôže pre ňu nič urobiť.

Niekto by ťa vedel zastaviť, Sakura. Neviem čo ti urobil, ale nepáči sa mi to. Toto nie si ty!

Skríkol Naruto.

Sakura opretá o dvere sa zhlboka nadýchla. Pomaly otvorila dvere, ale už tam nebol. Len obyčajní ľudia prechádzali po ulici. Žili všedný deň s obvyklými problémami. Sakura by s nimi bez váhania menila.

Naposledy prešla pohľadom po dave. Neboli tam však tí, ktorých by tak veľmi v tej chvíli potrebovala. Nikde tam nestojí tajomný čiernovlasý chlapec, ktorý sa pohŕdavo pozerá na svojho blonďavého priateľa ako sa znova strápňuje.